Ako navštíviť Čínsky múr na vlastnú päsť

Ísť z Pekingu na Veľký čínsky múr je tá najjednoduchšia vec na svete. Stačí prísť na recepciu akéhokoľvek hotela a zaplatiť si celodenný výlet. Nestojí to málo, rádovo tak od 30 eur na hlavu, ale aspoň je to pohodlné a bezpečné.

Čiže nič pre mňa. Ja som sa rozhodol navštíviť Čínsky múr na vlastnú päsť. Vybral som si časť múru pri dedinke Mutianyu, ktorá je síce ďalej ako známejší Badaling, ale je oveľa menej turistická a veľké prevýšenie sľubuje geniálne výhľady.

Čínsky múr sa tiahne po hrebeni pri dedinke Mutianyu

K múru pri Mutianyu sa na prvý pohľad nejde úplne najjednoduchšie:

• z centra Pekingu sa musíš najprv dostať na stanicu Dongzhimen, odkiaľ odchádzajú medzimestské autobusy.
• Tam nastúpiš na autobus 916 Express, ktorý ťa (oficiálne) asi o hodinu a pol vyloží na stanici v Huairou.
• V mestečku Huairou prestúpiš na ďalší autobus smerom do Mutianyu. Ide tam viacero spojov a číslo autobusu závisí to od toho, kde presne vystúpiš z autobusu 916. Alternatívne si môžeš zobrať z Huairou zdieľaný taxík, ktorý vyjde na pár eur. Podstatné je, že akonáhle sa dostaneš do Huairou, už sa nemôžeš stratiť, takže žiaden strach.
• Autobus alebo taxík ťa o ďalších 45 minút vysadí na parkovisku pod vysokým kopcom, na ktorom sa týči on – Veľký čínsky múr. Vstupné naň stojí asi 45 juanov (6 eur) alebo aj trikrát viac, pokiaľ chceš ísť lanovkou.

Oproti oficiálnemu zájazdu sa tvoje náklady na návštevu Čínskeho múru znížia o vyše polovicu.

Ako som to na Čínsky múr zvládol ja?

Je 5:20 a kráčam sám po úzkych tmavých pekinských hutongoch. Mesto ešte spí, iba pred jednou putikou už voňavá para vychádza z čerstvých mäsových knedlíkov. Chlapík ma volá na raňajky, ale ja nemám cas. Prvý autobus odchádza o 5:50 a ja som kilometer pred zastávkou metra. Raňajky si dnes musím zaslúžiť.

Idem na Veľký čínsky múr lokálnou dopravou. Je to nejakých 90 km od Pekingu s tromi prestupmi. Bežne sa k múru pri dedine Mutianyu ide turistickými autobusmi, ale ja tu mám všetok čas na svete, takže idem za trochou dobrodružstva.

Včerajsie tričko, predvčerajsie ponožky, telefón, foťák. Ide sa.

V mobile mám poznačených veľa užitočných informácií, ako napríklad toto k autobusu 916, ktorým pôjdem najvačší kus cesty:

• Keď budeš nastupovať, hľadaj ten autobus, pri ktorom je „chudý Číňan opretý o rozkročenú ženu s novinami“. Tak volám čínsky znak, ktorý označuje autobus „expres“ a do cieľa príde o dve hodiny skôr ako neexpres, označený „pánom s cigarou“.
• Vystúp na pätnástej zastávke asi po hodine.

Zastávka nemá označenie a nepoznám ani jej presnú polohu na mape. Robím si preto čiarky po každom zastavení… a teraz neviem, či som si poznačil tú poslednú. Keby niečo, vinný je tento text. Štyri alebo päť.

Nevadí, našťastie je v autobuse elektronická tabuľa v angličtine. S malým zádrhelom. Po texte „the next stop is“ nasleduje už len mandarínčina. Good job.

V autobuse som už 45 minút a stále som niekde v Pekingu. Stojíme v kolóne na obchvate. Buď doslova stojíme alebo ideme krokom, čize aj tak stojíme. Do cieľa tejto jazdy zostáva 36 kilometrov. To bude deň.

Preplnený autobus v nekonečnej čínskej kolóne – takto si predstavujem sobotné ráno!

Vzývam všetkých staročínskych bohov, a zároveň ich ako správny komunista odmietam. Prosím, nech je tu celá táto zápcha iba kvôli mýtnici, ku ktorej sa už blížime!

Je vám jasné, rovnako ako mne, že to tak nie je.

O hodinu neskôr stále zostáva do cieľa 28 kilometrov. Cesta je taká všelijaká. Najprv ideme 30 sekúnd 50, potom 30 minút ani 5. A to je 7 hodín, sobota ráno.

Na chvíľu zaspávam a budím sa pred ôsmou.

Vzduch v autobuse je neznesiteľný, okolitý smog je vidno oveľa viac ako posledné dva dni. Stojíme vedľa fabriky, z ktorej stúpa hustý dym, ale od vzduchu naokolo sa líši farbou len o niečo viac ako plnotučné mlieko od polotučného.

Číňania začínajú otvárať okná autobusu, čo je asi rovnaká pomoc, ako keď otvoríte dvere ponorky, aby ste si vysušili vlasy.

Pol deviatej. Po 2,5 hodinách cesty sme v polovici jazdy, ktorá mala trvať hodinu. Najviac sa teším, keď obehneme 20 áut cez odpočívadlo.

Najväčšia smola je, že som už štyri hodiny hore a neraňajkoval som. Na druhej strane, som vďačný aspoň za to, že som úplne vyschnutý a nemám ani vodu. Už len to by mi chýbalo, aby sa mi tu chcelo…

Do cieľa sa blížime až o ďalšiu hodinu a pol, čize po štyroch hodinách jazdy.

Znervózniem, pretože zastávky zrazu rýchlo ubúdaju a nestíham rozlišovat čínske znaky v ich názvoch. Na zastávke, ktorá ešte určite nie je moja, nastúpi do autobusu muž v uniforme a hovorí mi, že ďalší spoj k múru ide dnes odtiaľto.

Kung pao, môj milý, presne o tebe som včera pred spaním čítal. Posielam ho preč s dobrým pocitom, že som sa ušetril od istého odrbu.

Neprejdú ani dve minúty a je tu ďalší pokus: prichádza dievča v žltom svetria lámanou angličtinou mi vystresovane hovorí, že ona mi k tej stene pomôže. Pôsobí tisíckrát dôveryhodnejšie, a hoci mi podľa mojich teoretických výpočtov ešte zopár zastávok zostáva, rozhodnem sa dôverovať cudzincovi a vystupujem s ňou.

Akonáhle autobus zatvoril dvere, hrnú sa k nám dvaja taxikári. Nechal som sa predsa len okašťať? Je jeden z nich jej brat/frajer/otec?

Zdá sa, že nie, lebo Šanši, študentka IT v Pekingu, ich posiela do preč a vedie ma na číslo autobusu, ktorý vôbec nebol v mojom návode. Asi vie lepšie, že hej.

Do polhodiny vystupujeme z autobusu 862 a už stačí len raz prestúpiť. Nástupište je ale totálne preplnené, a tak mi Šanši vybavuje zdieľaný taxík za 15 čínskych juanov, čo sú asi dve eurá.

Kým sa rozlúčil, ešte mi oznamuje, aby som bol rád za túto rannú cestu, lebo cez týždeň môže tá hodinová jazda trvať aj 12 hodín (oddnes majú Číňania týždňové sviatky, tzv. National Holiday).

Nastupujem do taxíku, v ktorom so mnou sedí manželský pár v mojom veku z mesta Guangzhou. Chalan vie po anglicky a niečo mi hovorí. Nechápem – po troch dňoch je to prvý človek, s ktorým sa plynule rozprávam po anglicky!

Sme zo seba navzájom šťastní, a tak konverzujeme celý zvyšok cesty. Keď som si tesne pred výstupom na múr z núdze kúpil aspoň podivne osemnásobne predražené banány a sedemnásobne predraženú vodu (nazvime to brunch), jeho manželka-neangličtinárka vytiahla z ruksaku mlieko v sáčku s perníkom a strčila mi ich do ruky, nech cestou na Čínsky múr neumriem.

S mojimi spolucestujúcimi z taxíku som sa na Čínskom múre stretol náhodne ešte dvakrát

Asi som vyzeral dosť biedne, ale po tomto momente som si bol istý, že celý tento deň je vlastne úplne skvelý a to, čo od skorého rána spisujem, nie sú pindy, ale zážitky.

Hneď na to sa naše cesty rozdelili. Kým oni išli na múr lanovkou ako správni Čínňania, ja si to hore vyšliapem. Treba si ten výhľad zaslúžiť.

Na čo myslieť pri návšteve Čínskeho múru pri Mutianyu?

• Počítaj s tým, že toto ani náhodou nebude prechádzka po parku. Môj mobil mi v deň zdolania Čínskeho múru povedal, že som vyliezol na 170-poschodovú budovu. Aby si sa dostal k múru, musíš najprv zdolať asi 20-minútové strmé stúpanie (ak nechceš ísť hore lanovkou). A tam to iba začína. Turistická časť múru sa skladá z 23 veží, je dlhá vyše päť kilometrov a obsahuje pár brutálnych prevýšení. 
• Napriek náročnosti sa naozaj sa oplatí prejsť úplne celú sprístupnenú dĺžku múru. Výhľady sa menia tak intenzívne, že som sa ich ani po troch hodinách nevedel nabažiť. Tri hodiny – aspoň toľko času budeš potrebovať, aby si to celé zvládol.
• Daj si kvalitné raňajky a vezmi si so sebou pitie a jedlo. V letných teplotách odporúčam aspoň dva litre vody a pár kusov ovocia či keksov na hlavu. Pozor, reštaurácie sa bufety pod múrom sú vysoko predražené.
• Pitie a jedlo prinajhoršom kúpiš aj hore na múre, no počítaj s extrémnou vysokohorskou prirážkou (asi desaťnásobnou oproti supermarketu).
• To najdôležitejšie na záver: poriadne si privstaň. Neželaj si ma, keď si nastavíš budík na neskôr ako o piatej. Prvý autobus z Pekingu ti odchádza pred šiestou.

Moja fotogaléria z Čínskeho múru