Jamajka ma naučila jednu veľmi dôležitú vec

Je sobota, tridsať-iks stupňov, tesne po obede. Cestou domov z vietnamskej reštaurácie sa zastavujem v centre Bratislavy a objednávam si dva deci iršaju. Starý pán hrá dva metre odomňa na klavíri a ja sa cítim ako vo Viedni 19-teho storočia. Chýba mi iba šľahačka vo víne.

Jamajka ma neokúzlila ani z desatiny tak, ako tento obyčajný moment. Na mojom karibskom výlete mala byť jednou z top zastávok – veď kto by si nepredstavoval jamajskú kultúru ako silno zrelaxovaný a nenútený svet. Sympatickí zhulení dreďáci, karibský vzduch a všadeznejúce tóny najznámejšich songov od Boba Marleyho. Čisté cestovateľské nebíčko.

Jamajka taká v skutočnosti nie je. Naopak. Je nebezpečná, násilná a tráva namiesto rozkmitaných kútikov u miestnych spôsobuje skôr neprítomné pohľady akoby smädné po koristi. Niektoré štvrte hlavného mesta Kingston turistom neodporúčajú navštevovať nielen bedekery, ale ani domáci obyvatelia. Po západe slnka je prechádzka po kingstonskej ulici vylúčená, ak nechcete hlúpo zvýšiť šancu, že prídete o peniaze a osobné veci. Mohutné mreže odspodu nahor na každom pouličnom obchodíku s mini okienkom na výdaj tovaru akoby potvrdzovali moje slová. Žiť tu nie je žiadny „Karibik“.

Klavírne tóny medzitým ustali, starý pán dohral. Po ulici pred kaviarňou sa sem-tam hýbu nejakí ľudia, vnútri som len ja, on a dve ženy obďaleč. Postavil sa od klavíra a stretli sa nám oči. Naznačím tlieskanie na uznanie a pousmejem sa. Deci iršaju je preč, to je presne čas, kedy mi takáto interakcia prestáva vadiť. Pán si vyberá vatu z uší a oznamuje mi, že ani nepočul, čo hral, vraj je prievan. Ubezpečujem ho, že sa to dalo počúvať. Poďakujeme si navzájom, potom odchádza a ja sa vraciam k svojim myšlienkam.

Keď sa mi niečo nepáči, nebojím sa o tom napísať. Táto sobota sa mi napríklad páčila. Jamajka sa mi nepáčila. Strávil som na nej síce iba tri dni, ale bolo to presne o dva dni dlhšie, ako mi bolo príjemné. Sú krajiny, ktoré si napriek niektorým sklamaniam zaslúžia druhú šancu (Kuba medzi ne určite patrí), No Jamajka u mňa túto šancu zrejme nedostane.

Už totiž jednu dostala – napriek menším obavám som prešiel peši po Kingstone vyše dvadsať kilometrov. Chcel som nájsť miesta, ktoré by vyvrátili všetko, čo mi v poslednom čase ľudia a internet o Jamajke povedali. Miesta, na ktorých by som mal pocit, že si ich musím zapamätať a presne na tomto mieste o nich čosi napísať. Chcel som zažiť chvíle, ktoré by mi napriek všetkému vyčarili úsmev na spotenej tvári. Inými slovami, také chvíle a miesta, ktoré ma prinútia uznať: Jamajka je síce hrubá a surová, ale je krásna.

Nepodarilo sa mi to.

Takže Jamajku ľutujem?

Naopak, naučila ma jednu cennú vec. Prvýkrát som počas cestovania zažil pocit strachu. Doteraz som chodil iba po tropickej Ázii, kde človeku hrozí na ulici asi také nebezpečenstvo, ako napoludnie u teba pred domom. Vždy som mal pocit, že informácie o nebezpečenstve kde-tu sú len prehnanou mediálnou realitou. Že kamkoľvek lietajú veľké medzinárodné aerolinky, tam sa predsa nemôže diať nič až také zlé.

Zistenie, že naozaj existujú miesta na Zemi, kde niečo nie je v poriadku, a kde to sami cítite vo vzduchu, je na nezaplatenie.

Mimochodom: Ak je Jamajka tvoj sen, nenechaj sa mnou odradiť. Choď a sprav si svoj názor. Ale dávaj si pozor. Ak sa chystáš dovolenkovať na jamajskom pobreží v niektorom z hotelových rezortov, pravdepodobne si ani neuvedomíš, že si v nie úplne bezpečnej krajine. Takisto si pravdepodobne ani neuvedomíš, že si na Jamajke.