Keď cestuješ mjanmarským autobusom, musíš rátať hneď s niekoľkými možnými dôsledkami: v lepšom prípade dostaneš iba nádchu, v horšom sa dogrciaš. Ak máš trochu viac smoly, pravdepodobne ťa šialený ázijský šofér s celým autobusom zhodí z útesu. Alebo len čelne narazíte do auta oproti?
Chvíľami som sa nevedel rozhodnúť, ktorý osud nás čaká na pamätnej ceste z mjanmarského Baga neďaleko Rangúnu do horského mestečka Kalaw. Ak stojíš, drž sa. A čítaj ďalej.
Čas: 18:00
Nastupujeme v Bagu. Autobus je vychladený na ázijských 18 stupňov. Nič iné sme ani nečakali. Už len niečo cez 500 kilometrov po ázijských cestách, „upokojujem“ sa.
18:05
Balím sa do deky, ktorú mal každý pasažier na sedadle. Lepší spôsob boja proti vymrznutému vnútru autobusu by bol už len vypnúť klímu. Kto už cestoval klimatizovaným prostriedkom v juhovýchodnej Ázii, ten vie, že vypnúť klímu je neprípustné – treba ukázať, že na ňu máme.
Začína mi chýbať tropické teplo, od ktorého ma delí len polcentimetrová vrstva skla.
20:00
Ondrej sa od spolusediaceho Američana dozvedá, že autobus, ktorým sme plánovali včera cestovať, nabúral a cestujúci z predných radov dnes nemajú pekný deň. Ak nejaký deň ešte vôbec majú.
20:30
S Ondrejom sa zhodujeme, že nám po tejto informácii chýba odvaha. Otvárame domácu. Ak je niečo lepšie, ako skutočná odvaha, je to tekutá odvaha.
21:00
Sme o niečo odvážnejší.
22:00
Nudím sa. Cez kilometrovníky popri ceste počítam, akou rýchlosťou ideme. Jeden kilometer trvá asi päťdesiat sekúnd. Vychádza mi 72 km/h. Cítim sa ako Bear Grylls. Našťastie tu mám vodu, keby som bol smädný.
23:26
Cesta sa zúžila asi o dve tretiny. Stúpame čoraz vyššie. Vždy, keď ide oproti auto, musíme takmer zastaviť a podľa zvukov od kolies počujem, že pravidelne schádzame mimo cesty. Trochu ma mrzí, že práve na mojej strane.
23:37
Ondrej si prišiel z druhej polky autobusu doplniť odvahu. O dve minúty odchádza so slovami: „idem, lebo je to tu už také divoké.“
23:45
Uprostred ničoho zrazu autobus zastavuje pri skupine asi desiatich ľudí v úplnej tme. Pomaly sa blížia k autobusu. Myslím na zombie apocalypse a čakám, čo bude.
Nič. Teraz už viem, prečo sú naše backpacky pohádzané po kabíne namiesto úložného priestora. Náš autobus je aj poštárske auto, pretože vodič vybral z batožinového priestoru kopu tašiek a niečo, čo vyzeralo ako balíky kuchynskej dlažby.
Súdiac podľa toho, že jeden Ázijčan naraz uniesol tri také balíky, dlažba v nich určite nebola.
02:29
Už aspoň hodinu ideme cez serpentíny, pri ktorých vyzerá pezinská Baba ako pristávacia dráha. Naľavo odomňa grcia do sáčku mjanmarské dieťa. Pomedzi chrapľavé tóny revoltujúceho detského žalúdku sa po autobuse z nejakého mobilu rozlieha spev Taylor Swift. Cítim sa ako v encyklopédii Ázie.
03:00
Sme na mieste – toto je Kalaw, Mjanmarsko. Tma, hory, zima. Okolo nás nie je nič okrem pár pozhasínaných hotelov. Rozhodnem sa odísť od chalanov a zazvoniť na jednom z nich, ale okolo sa ozýva asi také ticho, aké teraz panuje v žalúdku vygrcaného dietaťa z autobusu. O pár minút k nám prichádza podivne vyzerajúci Ind a berie nás do svojho guesthousu. Je asi taký dôveryhodný, ako prd počas črevnej virózy.
Nezostáva nám ale nič iné, a tak ho spolu s pár ďalšími turistami nasledujeme a snažíme sa nebyť nikdy otočení chrbtom. Naozaj ideme do guesthousu?
Naozaj. O chvíľu zaspávame štyria na troch zhnitých posteliach a je to to posledné, čo nás túto noc trápi.